Väčšina názorov pochádzala od ľudí, ktorí poznali Turecko z toho, čo sa o ňom hovorí, čo sa týka minulosti, ktorí boli na dovolenke alebo z poisťovne. Informácie získali z televízie, z novín, od priateľov. Nestíhate ani zaklipkať očami. Turci sú proste iná mentalita.

Teraz to nechápem. S úsmevom. V lietadle som jednoducho nemohla uveriť, že tam cestujem, že som prekonala obavy. Nemohla som uveriť všetkým tým rečiam. Musela som to vidieť.

Prečo nejdeš do európskej krajiny? Pýtali sa ma mnohí. Ja som im to vysvetlila tým, že mi bola ponúknutá veľmi zaujímavá stáž v Turecku, ktorá sa neodmieta. V duchu som verila, že dostať sa do Turecka je môj osud.

Už ste v živote pocítili po príchode niekam, že tam patríte? Že tam ste to vy? Málokedy máte taký dokonalý pocit príslušnosti. Neviete, či máte plakať alebo sa smiať. Úžasný pocit. Prajem každému zažiť.

Do Istanbulu som prišla poobede. Potom ma čakala cesta z letiska metrom na autobusovú stanicu, kde som mala nastúpiť na bus do Bursy. Nikoho som nepoznala. Kamarát z Istanbulu bol mimo mesta, nechcela som ho obťažovať. Jasné, že to zvládnem sama. Starší pán, ktorý kupoval lístky do metra (podotýkam, nehovoril anglicky), sa na mňa milo usmial, stačilo povedať kam sa potrebujem dostať. Sám, ochotne. Ukázal mi, kde mám vystúpiť. To isté ma čakalo pri kupovaní lístka na autobus. Autobusy neboli staré rachotinky, ktoré vídavame ešte u nás na Slovensku, ale moderné vozidlá vybavené obsluhujúcim stewardom (mladým, usmievavým, ktorý sa neprešiel po autobuse raz, ani dvakrát, ale x-krát, to je štandard). Bursa je vzdialená asi 4 hodiny od Istanbulu. V cieli som bola o desiatej večer.

Na osobu, ktorá ma mala prísť vyzdvihnúť na stanici, sa mi nepodarilo skontaktovať. Keďže v takýchto situáciách sa zvyknem správať pokojne, premýšľala som o tom, čo len budem robiť na stanici sama, v noci. Po príchode na stanicu som si sadla na lavičku vo vestibule a skúšala opätovne a bezúspešne posielať smsky. Nič. Asi pri mne stáli všetci anjeli strážni, keď ku mne prišiel chalan z autobusu sediaci za mnou, čo nevedel po anglicky a dával mi do rúk svoj mobil, aby som si zavolala. Zastavilo sa mi srdce. To snáď nie je ani možné. S dievčaťom z officu sa potom dohodli, na ktorej zastávke sa stretneme. Všade bolo ešte dosť ľudí, chalan bol slušne oblečený, v hromadnej doprave bolo rušno.

Kvôli príchodu vo večerných hodinách som noc prespala v dome dievčaťa. Na druhý deň si po mňa prišiel muž z rodiny, ktorá mi poskytovala ubytovanie a stravu 1,5 mesiaca. Levent býval s rodičmi a bratom. Rozprával po anglicky, rodičia po nemecky, lebo nejaký čas žili vo Švajčiarsku.

Lepšiu rodinu si neviem predstaviť. Povedali mi, že odteraz som členom ich rodiny, chceli, aby som sa s nimi stále rozprávala, sedávala na balkóne, šla s nimi na výlety po meste. Pritom ich výzor pripomínal skôr Rusov, mali modré oči a blod vlasy. Keď som bola vo svojej izbe a pripravovala si prezentácie počas stáže v kongresovom centre, často som ich počula spievať si.

Inak čo sa týka spievania, najradšej spievajú chlapci. Každý jeden. Nehanbia sa. Majú hudbu v krvi. Každý chalan vie spievať a tancovať. Aspoň každý jeden, ktorého som tam spoznala. A bolo ich dosť.

Áno. Dobre. Sú kúzelní. Šarmantní. Ale vedia, čo sa patrí. A sú neskutočne slušní. Žiaden chalan ma neobťažoval. Žiaden na mňa neskúšal oplzlé reči. Kamarátstva, ktoré som si tam vytvorila, boli naozaj kamarátske, veľa sme sedávali na terasách, rozprávali sa o ich kultúre. Veľa Turkov pôsobí skromne. Vyžaruje z nich záujem a pokoj. Mladí na sebe pracujú, učia sa jazyky, vzdelávajú sa.

Keď som sa balila, mali ste ma vidieť. Bála som si tam vziať kratšiu sukňu alebo tričko na ramienka, keďže bolo leto. V Burse som sa raz prechádzala sama po mestskom parku plnom ľudí a oproti mne šiel transvestita. Tým nechcem nikoho uraziť. Len vám chcem priblížiť, aké sú tam asi pomery. Bursa je vraj plná gayov. Mali by ste aj vidieť miestne zmaľované dievčatá v krátkej sukni.

Ďalej sa musím zmieniť o ich náboženstve. Práve keď som prišla do Turecka, Turci mali pôstny mesiac (ramadan). Počas dňa (a to aj po skončení ramadanu) sa z veže ozýval ezan (spev z minaretov) až 5x denne. Páčilo sa mi to. Inak som kresťanka, rimokatolíčka a chodím pravidelne do kostola. Bola som aj v mešite, zahalila si odhalené plecia a nohy, na hlavu som si zaviazala šatku, vlastne mi s tým pomáhal kamarát z Bursy, ktorý nás tam vzal a rozprával nám o ich náboženstve. Mnohí nechodia do mešity. Hlavne mladí. Niektorí dokonca nedodržiavajú pôst. Sú však obrezaní, čo je u nich odporúčané všeobecne aj lekármi.

Keď som stretla kamarátov Turkov z Anglicka, nemohli uveriť, že som k nim zavítala. Boli nesmierne nedočkaví všetko mi poukazovať, spravili sme si výlet do Istanbulu, kde sme prespali u ich kamarátov, vzali ma von, po pamiatkach, nenechávali ma za nič platiť. A ja som mala pri nich pocit, akoby sme sa poznali už veľmi, veľmi dlho.

Poznajú svoju krajinu. Tá má svoje krásy. Nádherné moria. Na more sa ja dokážem pozerať celú večnosť. To je taký skvelý pocit. Taký pokoj. Nekonečné more, šum vo vašich ušiach, pohľad na kŕdeľ čajok vznášajúcich sa v povetrí.

Osobitná kapitola - Istanbul. Každý vám v Turecku povie, že chce ísť do Istanbulu. Že to je najkrajšie mesto. Bola som tam. Medzi Hagia Sofiou a Sulthanametom. V Dervish Café s nargile. Pozerala som sa na tancujúceho derviša za meditačných tónov sufi hudby. A paradoxne myslela na domov, na rodinu. V duchu som si priala, keby zažili to čo ja. Ten nebeský pokoj.

S rodinou a s kamarátmi z Bursy a Istanbulu si stále píšeme. Chceli by ma prísť navštíviť. A ja by som ich rada navštívila v Turecku. Chýbajú mi všetci. Z nostalgie pozerám v telke sultána. Len niekedy. Nie je to môj štýl. Ale Turecko ma očarilo. Dovolí vám snívať skutočný sen. Preto sa tam raz určite vrátim. Lebo tie pocity, čo som tam mala, ma volajú. A ja vás volám tiež. Postrehli ste to?